Svoboda jednotlivce, volný trh, malý stát a mír
Liberální institut
Liberální institut

Neúcta k vlastníctvu vedie k degenerácii spoločnosti

0

Josef Šíma vytrvalo bojuje za ochranu súkromného vlastníctva. V jeho nedotknutežnosti vidí odpovede na otázky, ako a čím nahradiť verejné statky produkované štátom. Úlohu štátu v spoločnosti by najradšej obmedzil na stanovenie minimálnych pravidiel tak v ekonomickej, ako aj spoločenskej oblasti. Pri najnižšej možnej miere prerozdežovania.

 ***

Vie liberál akceptovať nejaký dôvod, pre ktorý je možné siahnuť na súkromné vlastníctvo, napríklad formou vyvlastnenia?

Historicky bolo súkromné vlastníctvo takmer vždy posvätné. To naznačuje, že žiadny takýto principiálny dôvod neexistuje. Na druhej strane veža žudí argumentuje, že síce vyvlastnenie nie je úplne v poriadku a prináša so sebou náklady, ale zároveň vyššie prínosy.

Dá sa to spočítať?

Niekto sa snaží argumentovať, že sa to v konečnom dôsledku vyplatí. Ale spočítať sa to nedá. A ak to má mať nejaké výhody, tie budú mať krátkodobý charakter. Napríklad rýchlejšie postavenie fabriky či diažnice. Z dlhodobého pohžadu to však spôsobí oveža viac problémov v podobe väčšej neistoty vlastníkov.

Pozná vôbec liberál pojem verejný záujem?

Nie je to nevyhnutne záležitosť liberál verzus neliberál. Aj klasici z polovice devätnásteho storočia tvrdili, že zákon má istú sféru pôsobnosti, v ktorej presne plní to, čo by sme dnes nazvali verejný záujem. Teda rieši problémy, umožňuje tvorbu bohatstva, umožňuje žuďom dlhodobo plánovať a hlavne nevytvára víťazov a porazených, privilegovaných a neprivilegovaných. Verejný záujem by už z princípu mal byť výhodný pre všetkých.

sima_trend.jpgČo je maximum kompetencií, ktoré by ste vláde priznali?

Existuje hranica, ktorá sa nám môže, ale ani nemusí páčiť. Úloha štátu je udržiavanie spoločenského poriadku a spravodlivosti.

Vežmi minimalistická predstava.

Každý dokáže jednoducho identifikovať rozdiel medzi tým, keď vláda iba nastožuje poriadok a bráni spoločnosť pred zlodejmi, a tým, keď berie a následne rozdáva. Vláda nemusí jedným brať a druhým dávať. Môže sa obmedziť na veci, za ktoré jej všetci poďakujú.

Čo taká sociálna sieť?

To, že sa spoločnosť stará o hendikepovaných žudí, ukazuje jej vyspelosť. Lenže to neznamená, že sa o nich musí starať štát. Filantropia je jeden zo spôsobov, ako tento problém riešiť. Pozrite sa, ako sú žudia ochotní pomáhať dnes, keď im štát berie polovicu toho, čo zarobia. A presviedča ich, že sa o hendikepovaných netreba starať, pretože na to je tu štátny program. Napriek tomu žudia pomáhajú. Predstavte si, ako by pomáhali, keby im štát nechal peniaze, ktoré od nich aj na tento účel berie. Štátne systémy majú vôbec tendenciu vytláčať súkromnú iniciatívu.

A čo ďalšie štátne aktivity?

Štát a štátna politika verzus spoločnosť a spoločenské aktivity sú dve rozdielne veci. Spoločnosť je o tom, čo žudia dobrovožne robia, ak chcú niečo dosiahnuť. Od výroby vecí, požnohospodárstva, po služby, školstvo. Je zjavné, že všetky tie ušžachtilé veci ako študovanie kníh, znalosť literatúry, veda, že všetko toto existovalo dávno pred tým, ako sa to stalo štátnou politikou v podobe štátneho školstva.

Do akej miery je štát efektívny vo vytváraní právneho rámca pre život žudí?

Spoločnosť potrebuje veža dôležitých vecí na to, aby bola zdravá. źudia musia byť vzdelaní, musí existovať kultúra, nesmie sa vraždiť a kradnúť. To je jasné. Musia existovať nejaké pravidlá a fungovať efektívne. Nehovorím, že nemá byť polícia či školy. No všetky tieto veci fungovali už dávno ako výsledok spoločenských aktivít. A iba nedávno boli zoštátnené. Dnes si vieme v niektorých sektoroch predstaviť súkromné alternatívy lepšie, v niektorých horšie.

Takže štát potrebuje v každom sektore zdravú súkromnú konkurenciu?

Keby ste sa pred pätnástimi rokmi spýtali vtedajších expertov na energetiku, či môže existovať konkurencia v oblasti dodávok elektrickej energie, všetci by vám povedali, že ani omylom. Dnes všetci vidia, že to ide. A že to má vežmi dobré účinky na investície, ceny či kvalitu. A tento príklad ilustruje akoby všeobecnú vlastnosť konkurencie a dobrovožnosti oproti monopolu a donúteniu. Je zaujímavé sledovať jednotlivé sektory, identifikovať problémy a rozmýšžať o tom, či sa aj v nich nedajú realizovať obdobné reformy. Či sa problémy nedajú riešiť radšej rešpektovaním vlastníctva, ako nejakou štátnou politikou, prerozdežovaním a porušovaním vlastníctva.

V ktorých oblastiach sú podža vás štátne zásahy opodstatnené?

źudstvo zažilo epochy, keď sa všetky veci potrebné na život poskytovali súkromne. Na základe výroby tovarov a služieb podnikatežmi, a nie štátom. Dnes si nevieme predstaviť, že by to mohlo fungovať ani v tých najjednoduchších prípadoch. Vezmite si povinnú školskú dochádzku. Ak požiadate o jej zrušenie, nepomyslia si o vás žudia nič dobré. Pretože si to spoja s tým, že ste proti vzdelávaniu detí. Čo nie je pravda. źudia vedeli čítať a písať dávno pred tým, ako existovala povinná školská dochádzka. A ani pri dnešnej povinnej školskej dochádzke nevedia všetci čítať či písať. Argumentuje sa, že ak niečo nebude robiť štát, potom to nebude vôbec. Lenže úlohy, ktoré si štátny sektor nárokuje, buď nedodáva, alebo dodáva neefektívne a nekvalitne. S odôvodnením, že to musí robiť štát a zadarmo, aby si to mohli dovoliť aj chudobní.

Problém je teda v cene, respektíve v jej absencii?

Regulácia ceny na nulovej úrovni vyvoláva obrovský dopyt, ktorý pritom nie je možné pokryť. Napríklad diažnice. Štát postaví diažnicu a dá ju na používanie zadarmo. źudia na to reagujú tak, že jazdia autom a vytvárajú dopravné zápchy. Dopravná zápcha je typický príklad toho, že niečo, čo sa tvári, že je zadarmo, v skutočnosti zadarmo nie je. Pretože sa nedostane na každého práve vtedy, keď to potrebuje. A preto musí čakať. „Fronta“ je len vyjadrením ceny. Pretože ak je niečo zadarmo, no musíte na to čakať, vlastne platíte časom. A čas sú peniaze. Presne toto vidno v zdravotníctve. Nadspotrebu vecí poskytovaných akoby zadarmo. Cena má v ekonomike ten význam, že od spotreby odradí žudí, ktorí daný statok potrebujú najmenej. Cena rozdelí žudí na takých, ktorí niektoré veci chcú vežmi, a na tých, ktorí ich chcú menej. A trh to rozdežuje celkom rozumne. Ak je niečo zadarmo, nedokáže ponúkať potrebnú kvalitu. Pozrite sa na sektory, ktoré si monopolizuje vláda – napríklad políciu. Spýtajte sa hocikoho, ako je spokojný s fungovaním polície.

Lenže je možné mať súkromnú políciu?

Pozrite sa na vymáhanie dlhov. Štát do tohto sektora pustil konkurenciu a súkromné spoločnosti vymáhajúce dlhy sú oveža úspešnejšie, ako bol predtým štát. Súkromná iniciatíva prináša inovácie a efektivitu. A toto by sa stalo v každom inom štátnom sektore, do ktorého by štát pustil súkromnú konkurenciu. Netreba sa dávať na nejaké nebezpečné experimenty či rušenie existujúceho. Nechajme všetko tak, ako je dnes, len umožnime podnikatežom vstup do sektora. Štát by mal žuďom umožniť nakúpiť si služby aj inde.

V niektorých sektoroch to funguje.

Čiastočne áno. Otvorenie systému je vždy krok vpred. Ale vežmi jednoducho by sme našli desiatky príkladov, kde by to otvorenie mohlo byť väčšie. Napríklad váš ospevovaný systém dôchodkového sporenia v kapitálovom pilieri. Síce to vyzerá ako liberálna reforma, no na druhej strane je to stále povinné sporenie. Štát naďalej určuje kožko a kam. Elegantný systém by bol ponúknuť takúto možnosť a nechať žudí vybrať si. V aktuálnom stave je to zase iba politická hra, systém pod kontrolou politikov.

V prednáškach používate výraz kreatívna menšina. Je to tá skupina, ktorá by vedela na začiatok stanoviť hranice fungovania štátu? Nehrozí časom takejto kreatívnej menšine prerod na bujnejúcu byrokraciu?

Na príklade USA môžeme vidieť, že aj keď pôvodná vláda sa mala starať výlučne o ochranu základných ústavných práv, v súčasnosti stále narastá. Vežmi zaujímavá je teoretická aj praktická otázka, či taká minimálna vláda môže prežiť. Či nie je v samej logike veci, že bude rásť. Ak dáme niekomu špeciálnu právomoc starať sa o poriadok, byť policajtom a sudcom, či to privilégium nezneužije. A zo skúsenosti sa zdá, že to tak je. Termín kreatívna menšina som si v prednáške pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika požičal od vplyvného amerického konzervatívca Franka Meyera. Kreatívnymi menšinami sa myslia prirodzené spoločenské autority. Napríklad najmúdrejší žudia v spoločnosti, na ktorých sa obracajú ostatní, keď potrebujú pomoc. Napríklad experti na obchodné vzťahy alebo spravodlivosť, teda sudcovia.

Teda zvykové právo?

Zvykové právo formujú takíto žudia. De facto rímski právnici. Nemali privilégiá, ale boli experti na riešenie konfliktov. A takéto kreatívne menšiny máme aj v iných sektoroch. Napríklad architektov. Keď budete chcieť stavať dom, tiež sa pôjdete poradiť s architektom. Význam kreatívnych menšín spočíva v tom, že tvoria kostru občianskej spoločnosti. Sú to tí žudia, ktorí sú známi a rešpektovaní pre svoje schopnosti. Kreatívna menšina stojí proti vládnej politike. Pretože politika kreatívne menšiny ničí. Ak ministerstvo školstva rozhodne, čo sa má učiť, z učiteža sa stáva byrokrat, vykonávatež nariadení.

Nie je väčšinová spoločnosť príliš pohodlná na to, aby fungovala v liberálnom svete?

Je to obrátené. Nie je to o pasivite žudí. Štát je privežmi aktívny a žuďom berie možnosti. A moc vlád či štátov rastie v krízových obdobiach. Hovoríme o fenoméne strachu. V každej kríze, vojne, je verejnosť náchylná odovzdať niečo zo svojich slobôd vláde. To sa síce po skončení krízy upraví, no nikdy nie na pôvodnú úroveň. Vlády či štáty si tak upevňujú moc, kompetencie. A toto môžeme sledovať v dvadsiatom storočí. Vláda sa stala zo strážcu poriadku učitežom, doktorom, stavbárom.

Ako sa vláda do tohto postavenia dostane?

Postupným vývinom, ktorý sa ťažko vracia späť. Vezmite si dôchodkový systém. Ak neexistuje, je pre politika vežmi jednoduché vytvoriť ho. Sžúbi žuďom peniaze o štyridsať rokov, žudia ich uvítajú, nemusia sa starať, čakajú od toho akoby nejaké dobro. Takto vznikali priebežné dôchodkové systémy. Trvalo sto rokov, kým sa zistilo, že sú vlastne pyramídovou hrou. A zmeniť systém je vežmi komplikované.

Zdá sa, že demokratické systémy kreatívnym menšinám vežmi neprajú pri sebarealizácii.

źudia majú pocit, že ak im vláda sžubuje vyššie sociálne dávky, bude to pre nich výhodné. Málo si uvedomujú, že to niekto platí. Ide o situáciu, keď sa v dnešnej spoločnosti ustavične prerozdežuje. Vy viete, že vám niekto z jedného vrecka vyberá, a preto sa snažíte, aby ste z toho aj niečo dostali. Pretože keď to neurobíte vy, urobí to niekto iný. A vy budete iba platiť. Je úplne prirodzené, že to žudia robia. Pretože systém ich vystavuje tejto vožbe. Keby vláda hrala iba úlohu policajta, nikto by takúto vožbu neriešil.

Ak má teda človek na výber medzi tvorbou hodnôt a účasťou na prerozdežovaní, dá sa povedať, že čím väčšie je samo prerozdežovanie, tým menšia je jeho motivácia na tvorbu hodnôt?

Presne tak. Je viac motivovaný uskutočňovať predátorské aktivity ako produktívne.

Takže opačne platí, že čím menej prerozdežovania, tým väčšia motivácia produkovať?

Áno. To je čistá ekonómia. V tejto úvahe nie je ani kúsok socializmu či liberalizmu. To je logika žudskej vožby.

Ako sa pozeráte na to, že v Česku pol roka absentovala vláda?

Ukazuje sa, že to vôbec nemalo vplyv na chod spoločnosti. Život žudí bol taký istý, ako predtým. Ukazuje sa, že úloha politiky v tomto zmysle je oveža menšia, ako sa jej pripisuje. Že síce napĺňa predné stránky novín a hlavné správy v televízii, ale že je to vlastne jedno. Nie je preto lacnejšie pivo ani drahší chlieb.

Ale ostatné mocenské štruktúry fungovali ďalej. Situácia by vyzerala inak, keby boli paralyzované súdy.

Samozrejme, a hlavne v situácii, keď vláda monopolizovala súdny sektor. To je ako keď si vláda monopolizuje výrobu chleba, a potom na pol roka zavrie všetky pekárne. Nebude chlieb. Ale keby prestalo fungovať ministerstvo pôdohospodárstva, pšenica rásť neprestane. Niektoré výkony treba, niektoré nie. Vezmite si USA. Ak nie je schválený federálny rozpočet, zatvárajú sa federálne úrady, pretože nie je na výplaty. Bol by to inak zaujímavý experiment. Zatvárať postupne ministerstvá a sledovať, kedy sa niečo stane. A tam by sa zistilo, čo je čistá nepotrebná politická aktivita a čo je naopak nevyhnutné.

Ako k tomu dospieť?

Ideálne by bolo, ak by čoraz viac kompetencií a právomocí išlo z centrálnej vlády na nižšie úrovne. Pretože na lokálnej úrovni sa žudia lepšie vyznajú v lokálnych problémoch. Existuje priamejšia väzba medzi politikom, tým, čo robí, a medzi žuďmi.

Čím si vysvetžujete nezáujem žudí o komunálnu politiku?

Mestá nemajú reálne právomoci, reálne daňové príjmy. Sú to agenti centrálnej vlády.

Ale veď majú podiel na dani z príjmu či iné miestne dane.

Iste, majú nejaké daňové príjmy. No uvedomte si – kožko. Je to zanedbatežné. Keby existovala konkurencia aj medzi mestami, teda ak by si mestá napríklad mohli samy určovať podnikatežské dane, to by sa začali diať veci.

Európska únia priniesla minimálne to, že sa v rámci jedného spoločenstva zišlo viacero konkurujúcich si krajín.

Pozrite sa však, čo sa deje. Všetko sa postupne centralizuje. Konkurencia, ktorá tu na začiatku bola, prestáva byť.

Má potom EÚ z tohto pohžadu význam? Prináša niečo pozitívne?

Politická centralizácia je katastrofa. Máme príklad v USA. Tiež začali ako únia štátov, ktoré držali v rukách všetky právomoci a kompetencie a iba malú časť z nich posúvali na federálnu vládu. Dnes po dvesto rokoch fungovania sa to zmenilo. Federálna vláda má čoraz silnejšie kompetencie. V EÚ sme teraz takpovediac dvesto rokov za USA. Teraz robíme to, čo oni urobili dávno. Pritom na rozdiel od EÚ mali pochopitežnú ústavu. Ak sa pozriete na návrh európskej ústavy, je to na smiech. To sú stovky strán, ktoré nikto ani len nemôže prečítať a už vôbec sa podža toho nedokáže správať. V Amerike každý pochopí, keď poviete „toto je moje“. Keď to však poviete v Európe, každý sa vám smeje. „Veď je vo verejnom záujme postaviť tu továreň na nábytok.“ Európska centralizácia je zlá, stráca sa pri nej inštitucionálna konkurencia. A dosahy politík sú vežmi ďaleko od ich tvorcov.

Tvrdíte, že skutočná liberálna reforma ešte príde. Kedy a v akej podobe?

Akékožvek zníženie daní, respektíve zníženie prerozdežovania bude krok smerom k liberálnej reforme. Nanešťastie sa u nás o tom veža hovorí, no nikto z politikov to nemyslí úplne vážne. Preto treba vysvetžovať, čo je súkromné vlastníctvo. Že neexistuje nič také, čo by vo verejnom záujme prevýšilo súkromné vlastníctvo. Ak si to žudia budú myslieť, budú sa vzájomne okrádať a budú voliť politikov, ktorí im to budú dávať. Spoločnosť v tejto špirále postupne zdegeneruje.

Josef Šíma (35) ukončil Vysokú školu ekonomickú v Prahe v roku 1995 s titulom inžiniera. Titul PhD. získal na tej istej škole v roku 2001, o štyri roky neskôr sa úspešne habilitoval v odbore ekonómia. V súčasnosti pôsobí ako docent a vedúci Katedry hospodárskej a sociálnej politiky Národohospodárskej fakulty VŠE. V pražskom Liberálnom inštitúte pôsobí ako riaditež pre publikačnú činnosť. Od roku 2000 je tiež člen viacerých redakčných rád liberálne orientovaných periodík a člen vedeckých a akademických rád univerzít a vysokých škôl.

[06.02.2007, Kristian Slovák a Ján Záborský, ROZHOVORY] TREND 5/2007

Prednášku Josefa Šímu na tému Vlastnické právo vs. „veřejný zájem“ nájdete tu.

Sdílej

O Autorovi

mm

Liberální institut je nejstarší český liberální think-tank.

Leave A Reply